Slovensko sa pre prípadné neschválenie eurovalu nestane opäť čiernou dierou Európy. Nestane sa ňou dokonca ani v prípade pádu Radičovej vlády a návratu Roberta Fica k moci, nech by s ňou plnohodnotný nástupca Vladimíra Mečiara stváral (skoro) čokoľvek.

Na rozdiel od Mečiarovej éry sme členmi NATO a Európskej únie. A aspoň kým nimi zostaneme, čo však tiež nie je istota na večné časy, vnútropolitický vývoj ani zahraničnú orientáciu Slovenska už západné demokracie nemôžu riešiť jednoducho tým, že ho budú ignorovať a len z nejakého odstupu a s minimálnym záujmom sledovať, čo sa tu vlastne deje.

To však neznamená, že sa veľmi ľahko nestaneme akousi izolovanou zónou súmraku, krajinou, ktorej vedúci predstavitelia sa síce zúčastňujú na zasadaniach únie a NATO, no sú tam len do počtu a úprimne nikoho nezaujímajú.

Spolupráca s nimi sa obmedzuje na nutné minimum, nejazdia na bilaterálne rokovania do demokratických štátov a dokonca ani k susedom, nerokujú o investíciách s významnými investormi z demokratických krajín, ktorí by sem okrem peňazí priniesli aj vyspelejšie technológie a serióznejšie podnikateľské spôsoby.

Ak však postavenie Slovenska dospeje až sem, bude to len nepriamo vinou neodhlasovania eurovalu. Stane sa tak, ak pád Radičovej vlády a Ficov návrat ukončí ďalšiu krátku epizódu prozápadnej orientácie a demokratického vývoja Slovenska.

Zahraničnopolitické výhybky sa opäť prehodia na východ, kam Fica vždy srdce viac ťahalo, a dovedie sa do dôsledkov to, čo predchádzajúca vláda len načala pri obmedzovaní demokracie, slobody slova, právnych istôt, utláčaní menšín a slobodného podnikania.